Obrovská hlava, na nej prešedivené spotené strapaté vlasy, asi preto lebo tesne predo mnou dal plácačku z hlavy dole a vonku bol dobrý hic. Pot z neho len tak tiekol. Líca ako syseľ. V tvári bol celý červený. Uši veľké mäsité, dobré na tlačenku, uvažoval som. Hlas mal naozaj hromový. Hrudník ako medveď, tak mal odkiaľ ísť taký mocný hlas. A za tie roky na vojne sa vymakal, povedal som si v duchu. Bol to typ, ktorý musím priznať, už len svojim zjavom vzbudzoval rešpekt. Ale ja, neviem prečo, som ho dobre vytáčal. Možno to bolo tým, že na mne očividne videl, že na neho v podstate seriem. A ja som sa tým ani moc netajil. Jediná otázka, ktorú mi dal plukovník na záver bola: „Keby ste chytili vlak do Mariánok, tak by ste si hovorili ako ste vyjebali s gumami, čo?!“ Presne tak to zreval, vyjebali s gumami. „Áno súdruh plukovník, presne to by sme si povedali,“ odpovedal som. A to bolo za celý čas jediné, čo som povedal. Čo ma prekvapilo, do toho sa nesmelo a celkom potichu ozval major: „Keď je taký úprimný súdruh plukovník, dajme mu len sedem ostrých.“
Lampasáci mali v rukách poldecáky a debatovali. Keď ma zbadali, ihneď stíchli a zdalo sa mi, že nevedia, ako majú zareagovať. Zato ja som zareagoval jednoznačne, pozdravil ich len kývnutím hlavy a zamieril rovno k lekárničke. V sklade som sa cítil tak, že tam sme si všetci rovní. Aj oni porušovali predpisy, zákaz chlastať platil aj pre nich. Otvorím lekárničku a z nej na mňa drzo čumeli moskovská vodka, rum a obyčajná vodka. Chvíľu som sa nadchýňal pohľadom na ne, potom zobral voľný poldecák a nalial si moskovskej. Proste som si doprial. Divné, doma ma ani nepotiahlo vypiť si tvrdé, ale tu som sa akosi preorientoval. Asi veselým prostredím sa mi zmenili chute.
Vojna, aspoň u nás bola raňajky, obed, večera a v sobotu výmena prádla. Ďalšia nemenej významná vec, dobre sa vyspať. To boli pre nás tie najdôležitejšie činnosti. Boli aj nepodstatné ako napríklad služby a občas cvičenie. A čo bolo úplne bezvýznamné, to bola výuka, takzvané zamestnanie. Tej bolo najviac. Proste robota pre robotu. Život na rote bol skoro ako na intráku. Boli sme jedna veľká partia, ktorá bola nútená spolu vychádzať. Väčšine to nerobilo problém, ale ako vždy našli sa aj takí, ktorí sa s tým ťažšie zmierovali, no iné im neostávalo a museli sa prispôsobiť. V tom čase rota bol náš domov, pre niekoho na dva roky, pre iného na rok. Každý mal svoju posteľ a na izbe chalani boli po piati, niekde aj viacerí. Dokonca na intráku niekto nemal ani posteľ, napríklad ja som ju nemal dva roky, čiže z tohto pohľadu boli vojaci na tom lepšie.
V lete popred naše kasárne chodili ľudia na kúpalisko. Volali ho LIDO. Bolo už poobede a skupinky mladých sa vybrali v horúčave osviežiť sa. S ďalekohľadom som už z diaľky sledoval, kto ide. Boli medzi nimi aj pekné kočky. Keď išlo o to, vtedy sa popri mne tmolili aj moji dvaja pomocníci, kým ich deveťák nezvozil, aby jeden išiel k telefónu. Zrazu všetci chceli byť na bráne a pokrikovať po nich. Časom sme na generála zabudli. Teda, aspoň my. Premávka pred nami hustla, bolo sa na čo pozerať. Keď deveťák videl, že služba sa akosi zvrhla, okamžite nás dal do laty.
Osobné odbery online objednávok a predajňa:
Pondelok - 12:00-18:00
Utorok - ZATVORENÉ
Streda - 12:00-18:00
Štvrtok - ZATVORENÉ
Piatok - 12:00-18:00
Všetky online objednávky vám radi tiež zašleme poštou alebo kuriérom.
Recenzie
There are no reviews yet