Helena Tóth

Stromy v jej tvorbe nevytvárajú kulisu či ilúziu priestoru. Nevypĺňajú prázdne miesto v pozadí a nemajú za úlohu dej/maľbu sprevádzať, utlmiť, zjemniť, vyvažovať. Práve naopak. Majú byť ostré, majú narúšať, stáť v popredí, vyzvať nás, aby sme si ich všímali, rovnako, ako to robia aj v lese. Ibaže tam máme tendenciu si ich nevšímať.

Často zostanú len na periférii vnímania. Zlievajú sa do farebných škvŕn a pritom každý z nich je jedinečný, nie je možné nájsť dva stromy, ktoré sú úplne totožné. Preto ich portrétuje, podobne, ako sa portrétujú ľudia. Pri portrétoch sa portrétista snaží preniknúť do povahy jedinca, ja sa tak snažím porozumieť stromom.